.
Malé Karpaty sú najzápadnejším jadrovým pohorím karpatského oblúka. Začínajú na našom území Devínskou hradnou skalou. Geologicky k nim patria aj Hundsheimské kopce na pravom brehu Dunaja v Rakúsku. Tiahnu sa smerom SSV a oddeľujú Záhorskú nížinu od Podunajskej. Tvoria vyklenutú hrásť, ktorá je obmedzená systémom zlomov smeru SV-VZ. Neogénnou depresiou sú rozdelené na dve časti: juhozápadnú a severovýchodnú. Podstatnú časť kryštalického jadra Malých Karpát tvoria granitoidné masívy - bratislavský a modranský. Vekove patria do karbónu (280 mil. rokov). Kryštalické bridlice (tvorili plášť žulového jadra) sú zachované hlavne medzi Pernekom a Pezinkom a oddeľujú od seba obidva granitoidné masívy.
Druhohorné útvary Malých Karpát sa nachádzajú v severnej a západnej časti. Sú zastúpené tromi tektonickými jednotkami; obalovou sériou - malokarpatskou, krížňanským a chočským príkrovom.
Malokarpatská séria tvorí bezprostredný obal kryštalinika. Zastúpená je horninami spodného, stredného a vrchného triasu (225-195 mil. rokov). Najviac sa zachovala spodná jura-lias (195 až 180 mil. rokov) v mnohostrannom vývoji vápencov a dolomitov: Kriedové súvrstvia vystupujú hlavne v severnej časti pohoria.
Krížňanský príkrov je tektonicky veľmi redukovaný, tvorí úzky pás (2-3 km) a má šošovkovitý priebeh.
Chočský príkrov tvorí najsevernejšiu časť Malých Karpát. Je zastúpený melafýrovou sériou a spodným triasom v pieskovcovo-bridličnatom vývoji a mohutnými súbormi stredných a vrchnotriasových vápencov a dolomitov.
Vyšší príkrov ako chočský je veternická séria, ktorá prešla zložitým vývojom.

Paleogénne sedimenty sa zachovali v úzkom páse medzi Bukovou a Sološnicou. Neogénne sedimenty sú zastúpené rôznorodými horninami: zlepencami, štrkmi, pieskami a pieskovcami, ílmi, šlírmi, vápencami a pod.
V masíve Devínskej Kobyly sú najstaršími horninami kryštalické bridlice, ktoré vznikli regionálnou metamorfózou vyvretých zásaditých a sedimentárnych hornín. Metamorfity sú reprezentované biotickými pararulami, svormi, fylitmi, amfibolitmi a chloriticko-aktinolickými bridlicami. Žuly sú najlepšie odkryté v lome Devín na Slovanskej ceste, ktorá spája Karlovu Ves s Devínom. V dôsledku alpínskych horotvorných procesov sú silne rozpukané. Koncom prvohôr (225 mil. rokov) celá oblasť bola vyvrásnená a vyzdvihnutá. Erózia silne zdenudovala krajinu a odkryla hlbšie súbory hornín. Začiatkom druhohôr (220 mil. rokov) sem preniklo more. Bolo plytké a teplé a darilo sa tu rozmanitému životu. Zvyšky organizmov, ktoré sa našli na Devínskej Kobyle, patria ľaliovkám, lastúrnikom, amonitom a belemnitom. Z morských usadenín vznikli kremence, vápence, dolomity a brekcie. Vrchol Devínskej Kobyly tvoria kremence, ktoré vznikli premenou plážových pieskov na morskom dne. Sú silno porušené v dôsledku tých istých procesov ako žulové masívy.

Vápence a dolomity stredného triasu (200 mil. rokov) sú sivé, jemnozrnnej štruktúry. Vystupujú v lomoch na západnom a severnom úpätí Devínskej Kobyly. Vo vrchnom triase došlo k prerušeniu sedimentácie, k ďalšej mohutnej erózii a k odnosu. Preto spodná jura (180-160 mil. rokov) často leží na starších súvrstviach, niekde aj na kryštaliniku. Reprezentujú ju sivé vápence, dolomitické vápence a bridlice. Nachádzajú sa na JZ svahu Devínskej Kobyly. Tieto súbory prechádzajú do strednej a vrchnej jury, sú zastúpené doskovitými vápencami a rohovcami.
V období spodnej kriedy (130-110 mil. rokov) sa usadili slienité bridlice a vápence. Po strednej kriede toto územie i celá Karpatská sústava podľahla silnému vrásneniu.
V starších treťohorách (65-38 mil. rokov) - paleogén - oblasť Devínskej Kobyly bola súšou, kde prevládala opäť erózia a odnos. Suchozemské usadeniny z tohto obdobia sú zriedkavé. Od neogénu (31 mil. rokov) sem postupne vnikalo more. Rozprestieralo sa tu niekoľko miliónov rokov. Jeho hladina počas bádenu (19-14 mil. rokov) oscilovala. Vo vrchnom bádene (16-14 mil. rokov) prišlo k mohutnejšiemu nástupu (transgresia) mora, ktoré zasiahlo aj úbočia Devínskej Kobyly. Najlepšie odkryvky týchto sedimentov sú na Sandbergu.
Po vrchnom bádene sa oblasť postupne oddeľovala od otvoreného mora, ktoré tu tvorilo svoj okraj. Nastalo vysladzovanie riekami, územie sa stávalo súšou. Vo štvrtohorách (od 1,5 mil. rokov) ho modelujú už len poveternostné činitele a vodné toky. Horniny reprezentujú hliny, svahové sutiny, štrkopieskové alúviá riek a spraš.


Prebraté z: /www.sazp.sk/
(http://www.sazp.sk/slovak/struktura/copk/chodniky/chkomk3/obsah.html)

Pôvodný zdroj:
Sprievodca náučnym chodníkom NPR Devinska kobyla,
ÚŠOP Liptovský Mikuláš 1989